Anodická oxidácia hliníka predstavuje povrchovú úpravu známu už takmer 90 rokov a počas tohto obdobia bolo vyvinuté nesmierne množstvo technologických postupov a ich variácií pre dosiahnutie špecifických vlastností povrchu hliníkových súčastí. Táto technológia povrchových úprav predstavuje asi najefektívnejší spôsob spojenia prirodzenej tendencie k oxidácii hliníka v spojené s inžinierskou činnosťou. Základný variant anodickej oxidácie hliníka v kyslom elektrolyte, ktorý je vytváraný roztokom kyseliny sírovej v rôznych koncentráciách a vodou pri použití jednosmerného prúdu (GS metóda) je principiálne jednoduchý z hľadiska počtu pôsobiacich technologických faktorov no zároveň z praktického hľadiska predstavuje asi najcitlivejšiu technológiu z hľadiska precíznosti a dôslednosti realizácie kde omyly a nepodarky nie sú prípustné vzhľadom k povahe vytvárania vrstvy. Aj napriek bežnému použitiu technológie anodickej oxidácie hliníka a jeho zliatin, doposiaľ nebola vytvorená jednotná teória , ktorá by popisovala proces vzniku a formovania vrstvy. Väčšina hypotéz sa pohybuje iba na úrovní dohadov a predpokladov.
V súčasnosti sa u nás aj v zahraničí najviac používa anodická oxidácia v kyseline sírovej (GS metóda) a preto sa táto metóda označuje ako štandardná . Elektrolyt tvorený kyselinou sírovou v koncentrácii 5 až 100 % je možné používať na anodickú oxidáciu hliníka a takmer všetkých zliatin hliníka. Technologické postupy anodickej oxidácie hliníka a jeho zliatin v kyseline sírovej majú veľké množstvo variant.
V prevádzke sa využíva metóda anodickej oxidácie v kyseline sírovej s možnosťou vyfarbenia povrchu a následným utesnením pórov studeným spôsobom .
- rozmer vane : 1200x700x450 ,alebo 2200 x 1400 x 780 (d x v x š)
Typickými vlastnosťami vrstiev vytvorených touto metódou sú odolnosť voči mechanickému opotrebeniu a sú odolné voči klimatickým vplyvom pri odpovedajúcej hrúbke a spôsobe utesnenia. Preto vrstvy vytvorené touto metódou majú široké uplatnenie v najrôznejších odvetviach priemyslu. Anodickú oxidáciu hliníka a jeho zliatin môžeme do určitej miery považovať za opak elektrolytického pokovovania, pri ktorom sa povlak ochranného kovu vylučuje z roztokov jeho solí, kým pri anodickej oxidácii hliníka „nútime“ kov aby prechádzal do elektrolytu a vytváral ochranný povlak oxidu hlinitého ako konečnú splodinu všetkých parciálnych pochodov elektrolýzy. Takto vytvorená ochranná vrstva má svoje technické a v mnohých prípadoch aj dekoratívne funkcie.
Vo svojej podstate môže byť anodická oxidácia realizovaná na všetkých hliníkových materiáloch s rôznym dosiahnuteľným výsledkom. Technicko – fyzikálne a dekoratívne vlastnosti vrstiev vytvorených anodickou oxidáciou hliníka sú ovplyvňované okrem podmienok vlastného procesu aj chemickým zložením upravovaného materiálu a jeho stavom. Vplyv najdôležitejších zliatinových prímesí na vlastnosti oxidických vrstiev. Tu je dôležité si uvedomiť, že pokiaľ sa zliatinové prvky nedajú premeniť na oxidy, dochádza aj zmene vizuálneho vzhľadu anodickej vrstvy. Dôležitú úlohu tu zohráva aj vznik tuhého roztoku, ako aj množstvo, veľkosť, forma a distribúcia cudzorodých štruktúrnych súčastí :
- horčík - až do obsahu do cca 3 % vznikajú číre, bezfarebné vrstvy; pri väčšom percentuálnom obsahu mangánu dochádza k zakaleniu vrstvy; malý vplyv na tvrdosť vrstvy
- mangán - už pri obsahu 0,1 – 0,3 % dochádza k zožltnutiu vrstvy; pri obsahu 0,4 – 1,0 % dochádza k sivému až hnedému vrstvy sfarbeniu vrstvy
- kremík - pri obsahu 0,7 % dochádza k sivému sfarbeniu vrstvy pri obsahu nad 10% dochádza k tmavo sivému až čiernemu sfarbeniu vrstvy
- meď - pri obsahu do 0,2 % vznikajú priehľadné protikorózne vrstvy, pri obsahu nad 0,2 % vznikajú mäkké vrstvy so zlými protikoróznymi vlastnosťami so sivým až hnedým sfarbením; pri obsahu nad 2,0 % vznikajú pórovité vrstvy, ktoré sa nedajú dobre utesniť
- zinok - do obsahu 5% nemá žiaden podstatný vplyv na narušenie oxidickej vrstvy
- železo - pri obsahu väčšom ako 5% dochádza k zakaleniu vrstvy
- chróm - pri obsahu väčšom ako 0,1 % dochádza k zažltnutiu vrstvy
Kvôli heterogénnej štruktúre odlievaných zliatin sa často krát nedajú na ich povrchu vytvoriť také rovnomerné oxidické povlaky ako u zmiešaných zliatin. Dá sa povedať, že tvrdená liatina ja pre anodickú oxidáciu vhodnejšia ako liatina odlievaná do piesku. V tabuľke je uvedených niekoľko reprezentatívnych zliatin pre anodickú oxidáciu. Detailný zoznam hliníkových zliatin, ktoré sú vhodné pre anodickú oxidáciu sú obsahom normy DIN1725.
